Potom, čo Eliške v Panama City vytrhli zub, sme sa s detským panadolom na cucanie v ruksaku vydali na trojdňovú cestu za dobrodružstvom do kmeňa Embera.
Veľa ľudí zaujímalo, ako nás takáto vec vôbec napadla. Nie je to vôbec big deal, lebo návšteva kmeňa Embera je klasický jednodňový fakultatívny výlet ponúkaný v každom hoteli. Skúmala som ďalej a našla som cestovky, ktoré sprostredkúvajú výlety na viac dní a volajú to „family bonding“. Žiaden signál, žiadna technika, len príroda, indiáni a rodina pokope. Muž a deti odsúhlasili, tak som hľadala možnosti.
Cena ponúkaná cestovkou za 3 dni bola 1250,- dolárov. Hľadala som ďalej. Na tripadvisore písali, že ak nakontaktujem priamo komunitu, všetky peniaze dostanú oni. Našla som kontakt a napísala im mail, radšej v španielčine. Celkom rýchlo odpísali. Cena bola o polovicu nižsia. Potvrdila som im termíny, ale bohužial sa už neozvali. Po príchode do Panamy som sa im nevedela dovolať. Ozvali sa až večer, deň pred plánovaným odchodom. To bolo pre nás naozaj neskoro. Ale mali sme šťastie, pretože nám Julio, recepčný z nášho hotela, pomohol a počas dní v Paname nám našiel inú komunitu, kde pobyt dohodol.
Miesto naloďovania, ako sme pochopili, bolo pre obe komunity rovnaké. Kameň zo srdca nám odpadol, keď sme zistili, že ideme opačným smerom ako 30 poľských turistov so sprievodkyňou. V našej komunite, EllaDrua Embera, sme boli jediní turisti.
V Paname vraj žije 9 rôznych indiánskych kmeňov a tie sa skladajú z množstva komunít. Indiáni kmeňa Embera majú asi 190 komunít. Niektoré sú väčšie (aj 2000 obyvateľov), niektoré menšie. Niektoré žijú z turizmu, ako prvá komunita. Iné z poľnohospodárstva, ako napríklad tá naša. Možno aj preto neboli takí načančaní ako tí, čo odišli s Poliakmi.
Keďže Emberáci hovoria len svojím jazykom a španielsky, boli sme radi, že sa k nám na jedeň deň pripojil Julio z recepcie. Vraj, aby si bol istý, že sme dobre dorazili. Sprievodkyňa Dionylda povedala, čo nás čaká, ukázala nám náš nový domček, kde sme si odložili batožinu a odprevadila do domu, kde sa konali ich spoločenské akcie. Na poschodí bola tradičná kuchyňa zložená z ohniska na jednej strane miestnosti. Jedáva sa na zemi, hneď vedľa ohniska v kruhu.
Tí z komunity, ktorí ostali v dedine nás prišli privítať. Boli to ženy, deti a asi dvaja muži. Povedali nám, že muži pracujú a zarobené peniaze si nechávajú v rodine. Komunita získava peniaze z turizmu, ktorý nedávno začali rozvíjať. Všetci po jednom sme sa navzájom predstavili, čo bolo veľmi milé. Potom sme si pozreli tradičné emberácke tance. Tancovali deti, potom ženy a nakoniec sme si s nimi zatancovali aj my. Bola to zábava.
Náčelníčka spolu s mužmi nám porozprávali o kultúre, zvykoch, ako pracujú a čím sa živia. Zaujímavosťou je, ako u nich prebiehajú voľby. Náčelníka môže navrhnúť ktokoľvek z komunity. Potom navrhnutých adeptov postavia vedľa seba a každý z dediny sa postaví za toho, ktorému verí. Voľby nie sú vôbec tajné a ten, kto skončí na druhom mieste sa automaticky stáva zástupcom.
Po programe vyložili svoje korálkové šperky, tanieriky z bambusu a vyrezávané figúrky. Jasnačka, že sme si ich pokúpili. A dobre sme urobili, lebo v suvenírových obchodoch ich predávali omnoho drahšie.
Do večera sa decká skamošili. Bolo riadne teplo a tak sme sa všetci svorne kúpali v rieke Gatún. Skončilo to tak, že Viktor vyhadzoval všetky decká zaradom. Mali z toho náramnú srandu, stáli v rade a prekrikovali sa "Tira Me". Neskôr sme zistili, že rieka je nielen kupko, ale aj verejná kúpeľňa, miesto, kde získavajú potravu i krstiteľnica.
Asi najväčšie prekvapenie nastalo, keď sme zistili, že si v našom domčeku bez stien, vedľa našich matracov, ustieľa aj náčelníčka s mužom a 2 ročnou vnučkou. Vraj aby nás strážili. Keby čokoľvek. Pre nás veľká halucinácia, ale teda neprotestovali sme. Večer sme s nimi sedeli v kruhu a na moje počudovanie viedli reči o eure, dolári a libre, o našom kraji a o ich zvykoch. V mojej biednej španielčine. Totálna haluz. O pol 9, kvalitne unavená, som zaliezla pod sieťku proti komárom na matrac k deckám, ktoré už tuho spali. Tma už bola ako v rohu.
O hodku zazvonil načelníčkinmu mužovi mobil a dosť dlho s niekým telefonoval. Potom jasnačka, že pokračovala aj náčelníčka. Hovorila som si, že im asi Viktor vynadá, ale nejak to zvládol. Ráno bolo super svieže, tráva mokrá, ako po výdatnom daždi. Aký bol náš druhý den v Embere, tak o tom bude ďalší blog.
Zatiaľ si pozrite fotky. Opäť platí, že ak si fotky rozkliknete, uvidíte k nim aj popisy. Sú rovnako zaujímavé, ako článok.
